„Druhá polovica šesťdesiatych rokov bola pre beat na Slovensku veľmi prajná.“ Interview s Vladimírem „Vlado“ Olahem
Jméno zpěváka, baskytaristy a skladatele Vladimíra „Vlado“ Olaha je spjato zejména s působením ve skupině Mr. Jet And The Cannibals. Po boku skupin Prúdy a Stings reprezentovali slovenskou beatovou scénu na 2. Čs. Beat Festivalu v Praze ve dnech 22. a 23. prosince 1968. Tedy několik měsíců po srpnových událostech…
- Mr. Jet And The Cannibals byla skupina, která na scéně působila v letech 1966–1968. Můžete nám jako její baskytarista přiblížit její historii?
Šesťdesiate roky boli pre chlapcov, ktorí mali radi v tom čase modernú hudbu, ideálne. Bola to „zlatá“ éra rock and rollu a big-beatu, ktorý sa práve z neho vyvinul. Celkom na ich začiatku som chodil na tretí stupeň strednej všeobecnovzdelávacej školy (SVŠ) v Bratislave. Hudobné základy som dostal najprv od mamy (hra na klavír), a keďže tak ako mne, aj jej sa páčila hra na gitare, zapísala ma ako 13-ročného aj na hodiny klasickej španielskej gitary. V našej triede sme už vtedy, spolu s tromi mojimi spolužiakmi, začali skúšať zahrať niektoré inštrumentálne pesničky anglickej skupiny Shadows, ktorá mala „štandardné beatové“ zloženie: sólová gitara, sprievodná gitara, basgitara a bicie. Keďže ku gitare sa hlásili viacerí záujemcovia, mne napokon zostala basgitara. Aj keď som bol najprv trochu sklamaný, bola to vtedy pre mňa výzva, a neskôr som to už nikdy neoľutoval. Takto sme hrávali ešte nejaký čas po maturite, ale potom sa naše cesty rozišli ako sme aj my išli študovať, každý na inú vysokú školu…
Tento úvod bol viac-menej len o mojich začiatkoch s muzicírovaním, ale teraz k samotnej otázke: História skupiny Mr. Jet & the Cannibals sa začala písať až v roku 1964, keď som už chodil na Elektrotechnickú fakultu SVŠT. Keďže som sa chcel hudbe venovať i naďalej, hľadal som nových partnerov. Je zaujímavé, že som ich našiel znova na mojej bývalej strednej škole. Boli to chlapci o rok mladší, ktorí s „bigbítom“ práve začínali. Vzhľadom k tomu, že som už mal nejaké skúsenosti, stal som sa hudobným vedúcim novo vznikajúcej kapely. Jej prvý názov bol Jet Black – Čierny ako uhoľ. V tomto roku sa u nás práve začínala aj „beatlesmánia“. Pre nás to znamenalo zmenu štýlu, a popri hre sme začali aj spievať. Kapela mala obsadenie: Leo Grožaj – sólová gitara, Braňo Nosko – sprievodná gitara, Henro Gregor – bicie a mne samozrejme zostala znova basgitara. Hoci aj našim vzorom boli hlavne nezabudnuteľní Beatles a Rolling Stones, nechceli sme už len kopírovať. Novým prvkom našej hudby sa tak stala vlastná tvorba. Písali sme si hudbu aj texty, najprv prevažne zlou angličtinou (ktorú vtedy len málokto dobre ovládal) a neskôr aj slovenské. Hlavnými autormi sme boli my dvaja s Braňom Noskom.
Naša aparatúra sa nám postupne rozrástla (podarilo sa nám zohnať jeden z prvých československých výkonových zosilňovačov, tzv. AZK-čko, ku ktorému sme si vyhotovili vlastné reprobedne), a my sme potrebovali na jej uskladnenie, ako aj na nácvik, nejaký vhodný priestor. Ten nám poskytol Dom pionierov a mládeže Klementa Gottwalda – DPMKG (dnešný Prezidentský palác), na vtedajšom Mierovom námestí. Začínali sme síce v jeho vlhkej pivnici, ale keď sa dostavili prvé úspechy, dostali sme samostatnú uzamykateľnú miestnosť na prízemí. Po úspešnom absolvovaní kvalifikačných skúšok v Mestskom dome kultúry a oddychu – MDKO, sme mohli oficiálne začať hrávať v blízkej Astorke na sobotňajších tanečných zábavách „Čaj o piatej“. Vystupovali sme aj napr. v „Divadielku za rampami“ (A-divadlo), na detských slávnostiach a karnevaloch v našom domovskom DPMKG (tým sme si splácali „nájom“), ale aj vonku, napr. v malom amfiteátri v bývalej Mičurinskej záhrade. Mimoriadnym zážitkom a poctou pre nás bolo vystúpenie v uzavretej spoločnosti na večierku, v rámci jednej medzinárodnej vedeckej konferencie organizovanej Československou akadémiou vied – ČSAV na zámku v Smoleniciach.
V roku 1967 sme okrem kúpy výkonnejšej profesionálnej aparatúry značky Regent vyrábanej v NDR, pribrali aj nového hráča, klávesáka Alina Grožaja – mladšieho brata Lea. Hoci nevlastnil „kráľovského Hammonda“, organový sprievod pridal kapele novú farbu. Zmenili sme tiež názov na Mr. Jet & the Cannibals, a s ním súvisela aj zmena imidžu. Ja ako „Mr. Jet“ som vystupoval na niektorých koncertoch v elegantnom „lordskom“ úbore a ostatní chlapci, na tú dobu možno v dosť odvážnych kostýmoch, ako správni ľudožrúti, v roztrhaných odevoch z vrecoviny.
- Druhá polovina šedesátých let na Slovensku. Co to bylo za dobu pro beat?
Ako som už spomenul v predchádzajúcej odpovedi, aj druhá polovica šesťdesiatych rokov bola pre beat na Slovensku veľmi prajná. Nové beatové kapely vznikali ako „huby po daždi“. Ak pominieme občasnú šikanu chlapcov na niektorých školách kvôli dlhým vlasom, alebo jeansovému oblečeniu, tak v otázke hudby, ktorú sme produkovali, sme nemali žiadne významné obmedzenia. Texty piesní boli priechodné, pokiaľ boli radostné a hlavne nekritické k socialistickému zriadeniu. Táto doba bola ale charakteristická hlavne dvomi významnými vecami, ktoré sa na beatovej scéne vtedy odohrávali.
Prvou bolo postupné rozdelenie skupín na tie, tzv. „amatérske“, ktoré spájalo veľké nadšenie pre tento typ hudby a robili ju bez väčších teoretických znalostí, a na takpovediac „profesionálne“, kde sa už stretli hudobníci s určitým hudobným vzdelaním a mohli venovať nácviku nových skladieb podstatne viac času. S nimi už vtedy začali spolupracovať aj mnohí profesionálni skladatelia hudby a textári. Zatiaľ čo naša kapela patrila jednoznačne k prvej skupine, tak napr. Prúdy, ktoré s nami boli aj na 2. Československom Beat Festivale v Prahe, sa zaraďovali už vtedy, k tej druhej…
Druhou významnou vecou bolo v tom čase (Dubčekov socializmus s ľudskou tvárou) určité „uvoľnenie“ politickej situácie, čo sa prejavilo aj v oblasti slovenského beatu. Kapely mali kde hrávať, bola stále dostupnejšia potrebná aparatúra, a hlavne sa usporadúvali beatové súťaže (festivaly), na ktorých sa mohli navzájom porovnávať. Tak sme sa aj my, ako víťazi 1. beatového festivalu Bratislava ´68, dostali aj do Prahy, na 2. Československý Beat Festival v Lucerne.
- Jakou hudbu jste poslouchali? Rovněž z Radia Luxembourg?
Na hudbe z Radia Luxembourg sme vyrastali hlavne v prvej polovici šesťdesiatych rokov. V tej druhej sme sa už vedeli dostať aj k originálnym LP-čkam beatových skupín zo „Západu“. Kto tam mal rodinu alebo známych, mohli mu ich poslať alebo doniesť. My ostatní sme sa snažili dostať k týmto platniam a urobiť si nahrávku na magnetofónovú pásku, z ktorej sa už dalo aj celkom dobre nacvičovať. Ja som si napríklad kúpil druhý čs. kotúčový magnetofón Sonet B3 (prvým bol Sonet duo) zo zárobku na prázdninovej brigáde…
- Nakolik jste byli „propojeni“ s českou beatovou scénou?
V našom prípade to bolo hlavne o počúvaní českých beatových kapiel, ktoré boli pre nás v mnohom inšpiratívne. Výnimkou bol až koniec roka 1968, keď sme boli pozvaní do Českých Budějovíc na II. Jazz Univerziádu. Súťažilo sa v troch kategóriách: Big-beat, Tradicional a Modern Jazz.
- V knize „Rocková Bratislava“ od Tomáše Berky a Fedora Freša je mimo jiné uvedeno, že jste si jako skupina získali pozornost bratislavské mládeže i „vizuálními excesy“. O co tehdy šlo?
Úprimne priznávam, že knihu „Rocková Bratislava“ som nečítal, dokonca som o nej doteraz ani nepočul, aj keď s Fedorom Frešom som bol celkom dobrý kamarát. Možno že tým bolo myslené práve naše oblečenie na koncertoch, včítane tých roztrhaných vriec…
- Druhý Čs. Beat Festival…Jak jste se na něj dostali?
Ako som už povedal, vyhrali sme 1. Beat Festival Bratislava ´68 a to bola aj naša cesta na 2. Československý Beat Festival v Prahe, ako aj do nahrávacieho štúdia v Československom rozhlase u nás v Bratislave, ktorý vtedy sídlil v budove na vtedajšom Leninovom námestí (dnes už znova Jakubove).
- Festivalu se zúčastnily rovněž zahraniční skupiny v čele s The Nice. Jak na něj po více než šedesáti letech vzpomínáte?
Tak na to si doteraz veľmi dobre pamätám. The Nice bola skupina, ktorá prekypovala nielen „vizuálnymi“, ale aj „hráčskymi excesmi“. Ich klávesák robil napr. fantastickú „reklamu“ na v tom čase špičkový elektro-mechanický organ Hammond, na ktorom ich koncertné vystúpenie odohral. Nakoľko to bol veľmi hmotný aj rozmerný „stroj“, a museli ho dole na pódium prepraviť po schodoch, prvá časť reklamy sa odohrala priamo na tom schodisku, keď ho s veľkým hrmotom po ňom zosúvali… Druhá prišla na rad pri samotnom vystúpení, keď v jeho sóle, v rámci improvizácie, niekoľko krát vyskočil na klaviatúru nástroja a nakoniec ho ukončil do nej zabodnutou dýkou, pričom sám na nej hral zo zadnej strany nástroja, teda celkom naopak.
- Zazněla zde rovněž Vaše píseň, respektive protestsong, s titulem „Amen“. Před ní však ještě citujete z dobového oficiálního prohlášení vlády. Lze vůbec popsat festivalovou atmosféru?
Áno, bolo to celkom úžasné, až neskutočné. Celá Československá Socialistická Republika už štyri mesiace obsadená spojeneckými vojskami, a v jej srdci, v Prahe, sa na verejnom koncerte prezentujú okrem iného aj protestsongy proti ich okupácii... – a to všetko za účasti zahraničných hostí. Aj my sme tam jeden zahrali – volal sa „Amen“, a hoci sme v silnej konkurencii už nemali veľkú šancu popredného umiestnenia, bol to pre nás jedinečný zážitok. Vystupovať na pódiu takého charizmatického miesta, akým Lucerna nepochybne je, bolo snom asi každého umelca. Prvý raz sme hrali na výkonnej profesionálnej aparatúre. Taký silný zvuk som dovtedy ešte nepočul. Hlboké basové tóny doslova „hýbali žalúdkom“, a na pánskom WC vtedy vraj technici pri vystúpení skupiny The Nice namerali akustický tlak 102 dB.
Chvalabohu, toho „brata" nezabili okupantské vojská nikomu z nešej kapely. Protestsong Amen vznikol po okupácii ČSSR vojskami Varšavskej zmluvy v auguste 1968. Pôvodne som v ňom na začiatku recitoval modlitbu „Otče náš“ v latinčine. Na festivale v Lucerne sme to vypustili a Ali Grožaj namiesto toho prečítal strohú správu z čs. médií o obsadení našej spoločnej republiky. Pokrik „Zabili mi brata“ tam pridal celkom spontánne, a pre nás aj prekvapivo, zrejme pre umocnenie účinku skladby na publikum.
- Festival byl tehdy zaznamenán Československým rozhlasem. Spolupracovali jste s ním i jinak?
Hoci rok 1969 už priniesol neslávne známu „normalizáciu“, predsa len niektoré akcie, snáď aj zo zotrvačnosti, ešte dobiehali. Víťazstvo na bratislavskom „beatfestivale“ nám zaručovalo aj možnosť profesionálne nahrať v Československom rozhlase dve skladby podľa nášho výberu. Prvou bola moja skladba „Tomorrow“, ktorú som napísal, keď si s nami chcela zaspievať v tom čase čerstvá maturantka Dagmar Sagarová, a my sme kvôli spestreniu nášho repertoáru túto ponuku dievčenského hlasu využili. Druhou bol už spomínaný, ešte stále aktuálny protestsong „Amen“. Obe sme bez problémov nahrali, ale skladba „Amen“ sa pochopiteľne dostala za veľmi krátku dobu „na index“. Keď som potom oveľa neskôr, v roku 2017, natáčal v Slovenskom rozhlase v Bratislave jedno interview o slovenskom big-beate, pokúšali sme sa ju nájsť v archíve, ale bohužiaľ bezvýsledne. Skladba „Tomorrow“ sa zachovala a v roku 1992 vyšla aj na LP platni s názvom Beatová horúčka 1965–70. Bol to prvý pokus o určité pripomenutie tohto zaujímavého a určite aj slávneho obdobia slovenskej hudobnej scény. Ďakujem za to ľuďom, ktorí sa pričinili o jej vydanie…
- Skupina Mr. Jet And The Cannibals ukončila svoji činnost právě v roce 1968. Kterým směrem se následně ubíraly Vaše hudební cesty?
Úplný koniec existencie našej skupiny bol vlastne až v lete 1969, keď som musel nastúpiť na ročnú základnú vojenskú službu do Seredi. Ani na vojne som neprestal hrať – vznikla tam celkom nová vojenská skupina „LP ’69“. Jej pôsobnosť však bola obmedzená len na Armádne umelecké súťaže, popoludňajšie čaje v seredskom hoteli „Hutník“, a muzika, ktorú sme hrali už vlastne ani nemala atribúty slávneho „slovenského bigbítu“. Po mojom návrate domov mal už každý svoje záujmy a starosti, a išiel svojou cestou. V roku 1972 som sa oženil, prišla rodina (mám 3 deti)…
Nakoniec ešte jedna zaujímavosť: V roku 2010 ma oslovil môj bývalý spolužiak z SVŠ-ky, či by som si nechcel oživiť niektoré staré skladby Shadows, Ventures, Spotnics, atď., s ktorými sme začínali pred skoro 50-imi rokmi na strednej škole. Z pôvodnej zostavy sme boli traja, a po nájdení sprievodného gitaristu (len o rok mladšieho), sme už mohli začať jeden krát za týždeň nacvičovať. Mali sme dokonca obdobie, keď sme hrali aj na niekoľkých vedeckých konferenciách a pri príležitosti rôznych životných jubileí našich priateľov a známych. V súčasnosti si „bigbeatoví dedkovia“ zahrajú už len pre radosť, s max. výdržou do jeden a pol hodiny týždenne…
Nebylo mnoho skupin, které by reprezentovaly slovenskou beatovou hudbu v šedesátých letech na velkých „společných“ a „tematických“ festivalech…
Nejen z toho důvodu mi od Dunaje přicházely e-maily, které jako pomyslný díl jistě přispívají k celistvému obrazu jedné velké tuzemské „beatové“ mozaiky…
Vladimíre, ze srdce Vám děkuji za interview!
(Článek vznikl za finanční podpory výzkumného programu Strategie AV 21: Anatomie evropské společnosti – Československé beatfestivaly 1967 a 1968. Kulminace československého rockového koncertního života v kontextu evropské a světové hudební scény a domácí společensko-politické situace.)
