Marta Žilková: Kam kráča slovenská rozhlasová hra?

V júni 2019 sa v Trnave konal Festival rozhlasových hier. Kedysi to bývalo honosné podujatie, ktoré trvalo týždeň a zúčastňovali sa ho mnohí zástupcovia európskych rozhlasov ako pozorovatelia a následne šíritelia slovenskej pôvodnej hry v zahraničí. Štruktúra festivalov mala svoju ustálenú podobu a  prednostne sa venovala  pôvodnej domácej tvorbe. Bola rozdelená do dvoch častí – pre deti a dospelých.

V posledných rokoch toto podujatie prešlo rozličnými reorganizáciami – ako na Slovensku všetko – až tohto roku zakotvilo pri dvoch súťažných kategóriách. Prvú tvorili hry v rozsahu do 30 minút a druhú hry nad 30 minút, pričom nerozhodoval druh hry, mohla to byť dramatizácia, faktografická hra, pôvodná psychodráma, preložené dielo atď., ale všetko určené dospelému poslucháčovi. Dovolím si jeden pohľad zvonka na tento stav. Do jednej kategórie sa dostali často neporovnateľné tituly, a tak možno predpokladať, že odborná porota mala pri rozhodovaní ťažkú situáciu. Tvorbu pre deti vylúčili, lebo za festival detskej rozhlasovej hry sa pokladá Zázračný oriešok v Piešťanoch.

Riaditeľ RTVS Jaroslav Rezník festival prezentoval nasledovne: „Som rád, že Festival rozhlasovej hry potvrdil tendenciu zásadnej revitalizácie a znovuoživenia tohto kráľovského rozhlasového žánru na pôde Slovenského rozhlasu. Ešte viac ma teší, že na základe zoznamu nominovaných a následne ocenených hier sa ukazuje, že Rádiu Devín a Odboru literárno-dramatickej výroby Slovenského rozhlasu sa podarilo vybudovať tvorivú dielňu dramatických rozhlasových žánrov a dokázali prekonať generačný výpadok tvorcov rozhlasových hier v uplynulých 10 rokoch, keď bola na okraji záujmu“ (zde). Priznáva síce výpadok záujmu o rozhlasovú hru v posledných 10 rokoch, no dodajme, že to nebolo zapríčinené iba generačným výpadkom autorov, ale častým a necitlivým reorganizačným posúvaním rozhlasovej hry zo stanice na stanicu, čím sa porušil pevný vysielací čas, následkom čoho rozhlasová hra strácala stálych poslucháčov a zároveň aj autorov. No potešiteľný je fakt revitalizácie žánru a podľa slov výkonnej riaditeľky festivalu a vedúcej Odboru literárno-dramatickej výroby Slovenského rozhlasu Zuzany Belkovej aj podpora dramatickej tvorby vedením RTVS. Dúfajme, že sa tieto zámery vydaria.

Napriek všelijakým turbulenciám sa v posledných dvoch rokoch podarilo pripraviť niekoľko zaujímavých titulov. Najprv sa zameriame na víťazné hry spomenutého festivalu. Víťazom hier do 30 minút sa stala študentská práca Feldpošta. Ide o veľmi jednoduchý dokumentárne ladený text, zložený z listov vojaka v prvej svetovej vojne a jeho rodinných príslušníkov. Nahrávka vznikla pod pedagogickým vedením a dramaturgiou Petra Pavlaca a Dušana Kozáka. Autorkou i režisérkou bola Barbora Nitschová. Víťazný titul bol poznačený niektorými začiatočníckymi, aj dramaturgickými a zvukovými chybami. Napriek tomu „...porota ocenila dôsledné vyťaženie všetkých predností z použitej epištolárnej formy“ (zde) aj zvukovo-režijné poňatie, hoci v podstate išlo iba o skladačku listov bez komentára či iného sprievodného textu. Je  záslužné dávať príležitosť mladým talentom a záujemcom o rozhlasové umenie, no na druhej strane ich úroveň predsa len nemožno porovnávať s prácou skúsených autorov, aj keď študentom VŠMU pri realizácii pomáhali odborníci. Mali by tvoriť osobitnú kategóriu, kde by súťažili seberovné práce.

Víťaznú hru v kategórii nad 30 minút Volám sa Mária napísala skúsená autorka Ivica Ruttkayová, ktorá žala nejedno víťazstvo aj v minulosti. Autorka sa aj doteraz často zaoberala problémami žien, preto neprekvapil ani námet víťaznej hry Volám sa Mária. Na rozdiel od predchádzajúceho titulu sa I. Ruttkayová prezentuje značne komplikovaným, ale významovo naplneným textom, ktorý mohol vyvolať vrásky na tvári režiséra. Autorka si zvolila iba ženské postavy, čo by nebol problém, keby do monológu každej z nich nevkomponovala aj part rozprávača a navyše aj vnútorný monológ, ktorý iba miestami prechádza do dialógu s niektorou postavou. Tak sa jej podarilo vytvoriť niekoľko celkom odlišných typov nielen z hľadiska povahokresby, ale aj veku a pohľadu jednej postavy na druhú – od 80-ročnej stareny po 17-ročné dievča. Ak by poslucháč poznal pôvodný názov diela Volám sa Mária, alebo päť žien čaká syna či podnadpis (Dráma v nemocnici na Antolskej, či niekde inde), hneď by odhalil tajné spojovacie znamienko, ktorým je narodenie syna v živote každej zo žien. Starenka v tom vidí vnúča, manželka splnenie manželovho želania, milenka možnosť pripútania si milenca, dcéra je iba zdesená a potom ľahostajná a nad nimi sa vznáša metaforické biblické dieťa... Takto zvolená situácia dovolila prezentovať dobové medziľudské vzťahy, generačné rozdiely, egoizmus a zlomyseľnosť, rozličné hodnotové krivky a množstvo ďalších súčasných spoločensko-morálnych problémov. Gradácia vzťahov vrcholí v momente, keď všetky Márie utekajú pred bombou, uloženou teroristom na chodbe nemocnice, do výťahu, znamenajúceho smrť. Dramaturg Ján Šimko a režisér Adam Hanuljak vynechali v závere, ktorý je metaforickým zobrazením smrti, vyznania všetkých žien o význame syna v ich živote a nechávajú ich spojiť sa v modlitbe, naznačujúcej nie vieru, ale strach z konca. Vyvrcholením je moment, keď strach napokon vystrieda nádej, spočívajúca v príchode imaginárneho syna, čo je opäť viacvýznamová metaforická výpoveď. Text bol ozvláštnený hudobnými predelmi v podobe falošného spievania nastupujúcich postáv. Aj keď režisér aspoň dva hlasy dokázal hĺbkou a zafarbením rozlíšiť (B. Turzonovová a L. Vráblicová), ostatné tri sa často nedali rozlíšiť, čo len potvrdzuje nezáujem VŠMU prijímať študentov aj s prihliadnutím na farbu hlasu či hlasový typ, takže rozhlasoví režiséri majú sťaženú situáciu. Vcelku však hra I. Ruttkayovej podala nelichotivý obraz dnešnej doby takmer realisticky bez väčšej hyperbolizácie len s tým rozdielom, že v živote možno nedochádza k takej kumulácii negatívnych javov naraz.

Rok 2019 je ešte len v polovici, ale Slovenský rozhlas má už za sebou dva pozoruhodné opusy, svedčiace o snahe vrátiť rozhlasovému umeniu váhu, ktorá mu patrí.

Premiéru mala nielen dobre napísaná, ale aj pamäť oživujúca životopisná dráma o dr. Silvestrovi Krčmérym Nepolepšený svätec. Napísal ju Ľubomír Feldek a zároveň do nej vstupoval ako rozprávač. V závere hry je použitá jedna z posledných autentických výpovedí S. Krčméryho. Aj v prípade pertraktovanej hry sa ukázalo, aká dôležitá je symbióza všetkých tvorivých osobností vstupujúcich do tvorby rozhlasovej hry. Na prvom mieste rozhodne stojí autor, ktorý príde so zaujímavým nápadom, námetom a neskôr aj scenárom, ktorý vie správne upraviť dramaturg, v našom prípade Beáta Panáková. Treba ešte dodať, že 23. júna 2017 mala Feldekova hra premiéru v Modrom salóne SND – čiže dramaturgická „zásluha“ je „objav“ tohto diela pre rozhlas a potom mierna adaptácia. Je správne, že sa niekto vracia k účinkovaniu disidentov, lebo pamäť národa je veľmi krátka a plytká. Rado sa zabúda na minulosť, preto je neistá aj budúcnosť. Všetko sa môže zopakovať, hoci v inom garde. Aj o tom je Feldekova hra. Režisér K. Žiška režíroval divadelnú aj rozhlasovú podobu, takisto účinkujúci sú tí istí – čo sa odrazilo na „naozaj prežitých a zažitých výkonoch“.

Ľ. Feldek je známy hlavne preto, že vždy si dokáže vybrať témy o pravde, spravodlivosti, smelosti, viere nielen v Boha, ale aj človeka, čo prezentuje aj v úvode tejto hry. 24. júna 1954 totiž katolícky disident Silvester Krčméry pred Vyšším vojenským súdom v Trenčíne povedal: „Vy máte v rukách moc, ale my máme pravdu.“ Kmeňovú vetu, ktorou sa S. Krčméry obhajoval, by podľa autora mal vedieť spamäti každý slovenský maturant (sic! – koľká to naivita, vidiac dnešných maturantov): „Tým, že sme slúžili Bohu a človeku, slúžili sme aj ľudskej spoločnosti, a podľa     dnešnej terminológie aj ,robotníckej triedeʻ. Hoci my ľudí nerozdeľujeme! Ani podľa tried, ani podľa majetku a kabáta, ani podľa rasy alebo pôvodu, ale každý človek je pre nás druhým Kristom“. Samozrejme, s takými názormi nemohol skončiť inak ako vo väzení. No autor nechcel iba mechanicky zobraziť mučenie a výsluchy, zvolil si námet pokúšania a do prípadu zaradil aj diabla, ktorý väzňa na začiatku týra a na konci hry sa stáva jeho pacientom. A medzitým sa živo a názorne zobrazujú vyšetrovacie techniky a primitívny slovník komunistických vyšetrovateľov – striedavo v Čechách i na Slovensku. Uvádzame iba malú ukážku kvôli prezentácii jazykovej pestrosti Feldekovho textu, pretože jazyková stránka Feldekových diel patrí k jeho hlavným prednostiam: „Ale to umíme aji jinak.  Celo noc nepudeš do betle, ani na štokrle. Budeš tady stát jak Žanek Husuj v Pakostnici. Takhle. Nebo špacírovat tam a zpátky po lochu. Takhle.  Budeš mít takové módr, že zapomeneš, co jak žrádlo chutná, a nic do sebe nenasókáš. Jako bílé plášť musíš gómat, že stačí pár dní bez chálky a betle a kořeň se sesype jako domino, celé padne a je ende. To my umíme, tomu věř. Proto to děláme, špicově to funguje. Budeš tak grogy, že dáš dvacet v pozoru. Takhle.  Ale jak zachrápeš, hned tě vozáříme a budeme...“

Dokumentárnosť Feldekovej hry spočíva v citovaní konkrétnych dát a údajov, ktoré prispievajú k faktografickej pravdivosti zobrazenej doby, jej ideológie, hodnôt a právd – DIABOL: „Generál  Heliodor Píka bol popravený 21. júna 1949. Milada Horáková bola popravená 27. júna 1950.  Eduard Tesár – popravený ráno 20. februára 1951 o štvrtej hodine a dvadsiatej piatej minúte. Anton Tunega – popravený ráno 20. februára 1951 o štvrtej hodine  a päťdesiatej minúte. Albert Púčik – popravený ráno 20. februára 1951 o piatej hodine a devätnástej minúte.“

Lajtmotívom hry je odpúšťania ako kresťanský princíp v kontraste s komunistickým presvedčením o polepšení väzňov, ktoré Krčméry vždy odmietal – Diabol: „Silvester Krčméry si odsedel takmer celý trest – z väzenia vyšiel až v októbri roku 1963, po vyše trinástich rokoch, keď súd vzal do úvahy jeho tzv. polepšenosť a skrátil mu trest o deväť mesiacov.“; KRČMÉRY: „Podmienečne môžu byť prepustení takí ľudia, čo sa vo väzení polepšili. Ja som sa nepolepšil, zostal som taký, aký som bol.“; Ľ. FELDEK: „Silvester Krčméry sa bránil prepusteniu. Z väzenia ho museli doslova vyhnať. Preto sa aj naša hra volá Nepolepšený svätec.“

Striedanie autorskej fikcie a faktografie, mnohé citácie výpovedí S. Krčméryho, autorské vstupy a názory podávajú monumentálny obraz utrpenia, ale aj osobnej sily vtedajšieho disentu, tu zastúpeného osobou doktora Silvestra Krčméryho. Pôsobivé vyznenie rozhlasového tvaru je výsledkom práce režiséra a autora hudby Kamila Žišku, čo potvrdzuje tézu rovnocennej práce všetkých zúčastnených na príprave rozhlasovej hry.

Na záver niekoľko slov o hre Vietor v píniách určené „fajnšmekrov“, teda poslucháčom, ktorí dokážu oceniť náročnosť diela, jeho vysokú umeleckosť, spočívajúcu v poetickosti slova spojenej s hudobnosťou. K tejto podobe prispela inšpirácia japonským dielom spojená s pôvodnou hudbou Víťazoslava Kubičku. Autorka nazvala svoje dielo sluchohrou (hudobno-slovná kompozícia), inšpirovanou starodávnym motívom japonského divadla nó, Macukaze majstra Zeama. Nezvyčajný žáner – sluchohra – naznačuje, že dominovať bude  poézia, poetické básnické obrazy inšpirované japonským umením a hudobné vyjadrenie poetickosti textu. Obsah či dej je vedľajším znakom, ak vôbec možno za dej pokladať sklamanie dvoch diev Macukaze a Murasame, žijúcich na morskom brehu pod píniami, keď ich opustí jediný muž ich života Jukihira. Všetko ostatné sa viaže k vytvoreniu poetickej atmosféry spojenej s morom, píniami, vetrom, mesiacom a smútením. Verše plavne plynú, prerušuje ich spev dvoch dievčat, mnícha a muža, dievčenského zboru a nádherná emóciami poznačená hudba. O hudobnú réžiu diela sa postaral Peter Zagar, známy hudobník, symfonický orchester Slovenského rozhlasu dirigoval Adrián Kokoš. Na dobrej úrovni hudobnej a zvukovej stránky diela sa zaslúžil hudobný dramaturg Matúš Wiedermann a majstri zvuku Pavel Hanzel a Rudolf Fritzman. Na dramaturgickej príprave diela sa podieľala Beata Panáková, ktorá má s týmto žánrom veľké skúsenosti. Všetky postavy boli obsadené hercami (Táňa Pauhofová. Lucia Hurajová, Ivan Vojtek, Přemysl Boublík) i spevákmi (Radka Mičová, Andrea Hulecová, Roman Krško). Tento, hlavne po formálnej stránke náročný celok riadila režisérka Milena Lukáčová.

Uvedené príklady z tvorby Slovenského rozhlasu ukazujú na istý rozmach, ktorý prichádza po dlhšom čase. V repertoári sa nachádzajú aj menej náročné tituly, ktoré majú predovšetkým zábavný či vzdelávací charakter, ale uvedenie posledných dvoch spomenutých hier svedčí  o pestrosti ponuky i snahe uspokojiť aj náročnejšieho poslucháča. Dúfajme, že budúci rozhlasový festival bude tieto tendencie odrážať lepšie ako tohtoročný.